18. 7. 2014

18. června 2014 v 22:29 | Yami Tsuki |  Jún 2014


Ahojte po dlhšom čase sem znova dačo pridávm. Nemám notebook je v oprave ale zajtra si už asi pôjdem poň.Takže sem dám dáke nové obrázky a aj dáke songy. Celý tento týždeň je hrozne nudný. Nemôžem ísť do školy aby som si opravila známky pretože som chorá. Mala som teraz kopu voľného času a len pre seba. Takže som si konečne pozrela tretiu sériu American horror story. Je to fakt ten najlepší seriál aký som kedy videla. Dvojka bola taktiež super. Ešte si chcem kuknúť jednotku. Tej sa trochu bojím. Neznášam duchov. Mám s nimi zlé skúsenosti. Ale strachu sa treba postaviť nie?
Včera aj dnes som plietla náramky priateľstva pre kamaráta a moju najlepšiu kamošku. Všetko je už hotové. Dokonca som si prepísala krasopisne celú slovinu a litiku. Tomu sa teda hovorí nuda. Neviem čo budem robiť zajtra. Normálne mám z toho depku. Musím si niečo nájsť. Asi pôjdem po ten noťas a celý deň budem na nete a na blog pridávať dáke čkánky. Aspoň nebude taká hrozná nuda teda dúfam a myslím, že mi čerstvý vzduch prospeje. Od mojej psychiatričky mám tak trochu zákaz sa stretávať s väčšinou ľudí. Začína mi to liezť na mozog. Ale radšej sa budem ostatním vyhýbať a chrániť tak seba. V tejto dobe sa už naozaj nedá nikomu veriť. Bojím sa, že ma sklamú nakoniec aj tí ľudia čo mi sľúbili, že to nikdy neurobia. No taký je život. Najskôr nás skúša až potom učí. Už neverím skoro nikomu. Väčšinu vecí si nechávam pre seba. Nikdy nevieš kedy to ostatný využijú proti tebe. Už sa mi veľa krát stalo to, že som niekomu verila a ten človek ma sklamal. Veľmi to bolí. Nechcem to zažiť zas. Znova sa topiť v depresiách. Zas byť ako vygumovaná a nič a nikoho nevnímať. Potom stále počúvať výčitky ostatných a nakoniec aj seba. Všetko v sebe dusiť a nakoniec to aj tak vyjde na povrch. Vybuchnem ako sopka a bez rozmýšľania robím veci, ktoré potom ľutujem. No už je potom neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Chcem byť šťasná. Ale je to tak strašne ťažké.... Chcem sa radovať z každého dňa netrápiť sa pre minulosť ale žiť v prítomnosti a tešiť sa na budúcnosť. Ach, ako veľmi po tomto túžim no neviem ako to dosiahnúť. Vážne neviem. Ešte nikdy v živote som nezažila pravú lásku. A to je jedna z vecí, ktoré ma zabíjajú. Chcem to zažiť. Milovať niekoho do morku kosti a cítiť, že ten človek prežíva to isté. Navzájom si dokazovať tú obrovskú lásku. Túžiť s tým človekom prežiť celý svoj život. Túžiť žiť po jeho boku. Spoločne zostarnúť a nakoniec aj spoločne zomrieť. Musí to byť vážne úžasný pocit. Niekomu patriť. Odovzdať sa mu úplne celá. Dôverovať, chrániť a cítit bezpečie po boku toho druhého. Proste nádhera. Nedá sa to ani slovami presne popísať a ja to už teda popísať neviem vôbec keďže som to nezažila. Ale predstavu mám myslím celkom dobrú. To vďaka tým knihám a kecom kamarátiek čo sa neustále chvastajú aké sú šťastné a nevedia si život bez svojho chalana ani predstaviť. Priznám sa niekedy mi to už aj lezie na nervy. Cítim sa potom tak akosi nepríjemne. Nemôžem zdieľať ich pocity. Všetkím to prajem ale mne to asi momentálne neni súdené. Čo už, snáď to raz predsa len príde. Budem v to aspoň veriť. Však mi už aj tak nič iné neostáva....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama